Originálny dokument vo formáte pdf:
pdf

Podpíšte online petíciu za možnosť voliť zo zahraničia – zaberie Vám to menej než minútu.

Nasleduje prepis PDF dokumentu:

 

Návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa článku 125 ods. 1 písm. a) Ústavy Slovenskej republiky

Adresát: Ústavný súd Slovenskej republiky Hlavná 110, 042 65 Košice

Navrhovatelia: Skupina poslancov Národnej rady Slovenskej republiky podľa Prílohy č. 1

Zastúpení: Stentors advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Hodžovo nám. 2A, 811 06 Bratislava, Slovenská republika, IČO: 51 757 184, zapísaná v obchodnom registri Okresného súdu Bratislava I, oddiel: Sro, vložka číslo: 128747/B, konajúca prostredníctvom advokáta a konateľa Mgr. Vladimírom Kordošom, LL.M.

Účastník konania proti komu návrh smeruje: Národná rada Slovenskej republiky

Napadnutý právny predpis: Časť zákona č. 180/2014 Z.z. o podmienkach výkonu volebného práva v platnom znení

Článok 30 ods. 1 a ods. 3, článok 12 ods. 2, článok 13 ods. 3 a4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článok 14 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a slobôd

Ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky a medzinárodnej zmluvy, s ktorými je napadnutý predpis v rozpore: Článok 30 ods. 1 a ods. 3, článok 12 ods. 2, článok 13 ods. 3 a4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článok 14 Európskeho dohovoru o ochrane základných práv a slobôd

Prílohy: Plnomocenstvo so zoznamom navrhovateľov

I.Úvod

Poslanci Národnej rady Slovenskej republiky (ďalej len „Navrhovatelia“) podľa čl. 125 ods. 1 písm. a) zákona č. 460/1992 Zb. Ústava Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava Slovenskej republiky“) a § 37 ods. 1 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v platnom znení

podávajú návrh na začatie konania o súlade

niektorých častí zákona č. 180/2014 Z.z. o podmienkach výkonu volebného práva v platnom znení (ďalej len „Volebný zákon“) s článkom 30 ods. 1 a ods. 3, článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II.Odôvodnenie

Ustanovenia Volebného zákona v tretej časti – Voľby do Európskeho parlamentu, v štvrtej časti – Voľby prezidenta Slovenskej republiky, v piatej časti – Ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta, v šiestej časti – Voľby do orgánov samosprávnych krajov, v siedmej časti – Voľby do orgánov samosprávy obcí nie sú v súlade s článkom 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článkom 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko zákonodarca neumožňuje výkon volebného práva občanom zdržiavajúcim sa vzahraničí v čase volieb do Európskeho parlamentu, volieb do orgánov samosprávnych krajov, volieb do orgánov samosprávy obcí, či volieb prezidenta Slovenskej republiky alebo ľudového hlasovania o odvolaní prezidenta.

Podľa článku 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky:

„Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.“

Podľa článku 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky:

„Štátna moc pochádza od občanov, ktorí ju vykonávajú prostredníctvom svojich volených zástupcov alebo priamo.“

Podľa článku 12 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky:

„Ľudia sú slobodní a rovní v dôstojnosti i v právach. Základné práva a slobody sú neodňateľné, nescudziteľné, nepremlčateľné a nezrušiteľné.“

Podľa článku 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky:

„Občania majú právo zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov. Cudzinci s trvalým pobytom na území Slovenskej republiky majú právo voliť a byť volení do orgánov samosprávy obcí a do orgánov samosprávy vyšších územných celkov.“

Podľa čl. 14 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej len „Dohovor“):
„Užívanie práv a slobôd priznaných týmto dohovorom musí byť zabezpečené bez diskriminácie založenej na akomkoľvek dôvode, ako je pohlavie, rasa, farba pleti, jazyk, náboženstvo, politické alebo iné zmýšľanie, národnostný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnostnej menšine, majetok, rod alebo iné postavenie.“

Podľa čl. 3 Dodatkového protokolu č. 1 k Dohovoru:

„Vysoké zmluvné strany sa zaväzujú konať v rozumných intervaloch slobodné voľby s tajným hlasovaním za podmienok, ktoré zabezpečia slobodné vyjadrenie názorov ľudu pri voľbe zákonodarného zboru.“

Podľa článku 25 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach:

„Každý občan má právo a možnosť bez akýchkoľvek rozdielov uvedených v článku 2 a bez neodôvodnených obmedzení:
a) zúčastňovať sa na vedení verejných záležitostí priamo alebo prostredníctvom slobodne volených zástupcov;

b) voliť a byť volený v pravidelných voľbách, ktoré sa budú konať na základe všeobecného a rovného hlasovacieho práva, tajným hlasovaním zabezpečujúcim slobodu hlasovania;
c) vstúpiť za rovnakých podmienok do verejných služieb svojej krajiny.“

Podľa článku 39 ods.1 Charty základných práv Európskej únie:

„Každý občan Únie má právo voliť a byť volený vo voľbách do Európskeho parlamentu v členskom štáte, v ktorom má bydlisko, a to za rovnakých podmienok ako štátni príslušníci toho štátu.“

Podľa článku 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky:

„Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“

„Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“

Jedným zo základných princípov demokratického a právneho štátu je volebné právo, ktoré zaraďujeme medzi politické práva. Podľa Ústavy Slovenskej republiky pochádza verejná moc od občanov a vždy sa obnovuje v pravidelných cykloch. Volebné právo patrí medzi politické práva, čo znamená, že jeho podstatou je úprava vzťahu medzi jednotlivcom a štátom, zaťaženie štátu povinnosťou garantovať podmienky dostupnosti, uplatňovania a vymožiteľnosti tohto základného práva.1 Ústavný súd v Náleze II. ÚS 9/2000 z 19. apríla 2000 uviedol: „V prípade základného práva občanov zúčastňovať sa správy verejných vecí priamo podľa článku 30 ods. 1 ústavy ide o jedno zo základných politických práv občanov v demokratickej spoločnosti, pričom pod správou vecí verejných je potrebné rozumieť účasť občana na politickom živote štátu, správe štátu a na správe verejných záležitostí v obciach“. Vychádzajúc z citovaného nálezu, ako aj obdobnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), volebné právo nie je výsada, ktorá by patrila iba určitým skupinám obyvateľov.

V zmysle rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky z 21. mája 1997, II. ÚS 31/97:

„Termín „zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo …“ nemožno uplatňovať reštriktívne v zmysle práva občanov zúčastňovať sa len na uplatňovaní výkonnej moci v štáte či už účasťou na výkone štátnej správy alebo územnej samosprávy. V nadväznosti na čl. 2 ods. 1 ústavy sa občanom zaručuje právo zúčastňovať sa priamo na uplatňovaní každej zložky verejnej moci.“

Volebné právo je založené na nasledujúcich princípoch: všeobecnosť, rovnosť, priamosť a tajnosť:

a)  Všeobecnosť – účelom všeobecnosti je reálne umožniť voliť tomu, kto spĺňa ústavou určené podmienky. Všeobecnosť volebného práva sa vymedzuje (i) dosiahnutím ustanoveného veku, (ii) občianstvom vo vzťahu k voľbám do Národnej rady Slovenskej republiky, prezidenta Slovenskej republiky a k celoštátnemu referendu a trvalým pobytom vo vzťahu k voľbám do Európskeho parlamentu, voľbám do orgánov územnej samosprávy a k miestnemu referendu;

b)  Rovnosť – znamená, že každý volič má rovnaké postavenie ako všetci ostatní voliči a hlasy každých voličov vyvolávajú také isté právne účinky ako hlasy akéhokoľvek iného voliča;

c)  Priamosť – je spojená s uplatňovaním volebného práva vo svojom mene a že pri hlasovaní sa nedovoľuje zastúpenie voliča inou osobou, s prípadom výnimiek, keď volič nie je schopný upraviť hlasovací lístok osobne;

d)  Tajnosť – princípom ktorej je zabezpečiť, aby voľba prebehla v neprítomnosti inej osoby pri odovzdávaní hlasovacieho lístka.

Osobitné podmienky výkonu volebného práva určuje Volebný zákon. Volebný zákon bol prijatý v roku 2014 Národnou radou Slovenskej republiky, a to za účelom spoločnej ajednotnej úpravy výkonu volebného práva pre všetky zastupiteľské orgány, voľbu prezidenta Slovenskej republiky, a tiež referenda. V druhej časti Volebného zákona, Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky, je upravený spôsob voľby. Podľa § 57 ods. 2 a 3 Volebného zákona:

„Volič môže voliť mimo územia Slovenskej republiky poštou. Poštou môže voliť

a) volič, ktorý nemá trvalý pobyt na území Slovenskej republiky a ktorý bol na základe žiadosti zapísaný do osobitného zoznamu voličov,

b) volič, ktorý má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, v čase volieb sa zdržiava mimo jej územia a o voľbu poštou požiada obec, v ktorej má trvalý pobyt.“

Na základe uvedeného ustanovenia Volebného zákona sa pripúšťa tzv. voľba na diaľku, a to prostredníctvompošty,lenvovoľbáchdoNárodnejradySlovenskejrepublikya vreferende, pričom pri ostatných voľbách nie je upravená táto možnosť.

Volebný zákon s poukazom na vyššie uvedené svojím obsahom a účelom popiera princípy právneho štátu, najmä princíp všeobecného volebného práva asvojim spôsobom nerešpektuje aktívne volebné právo občanov Slovenskej republiky, ktorí sa v čase konania volieb nachádzajú v zahraničí.

Ústava Slovenskej republiky a Dohovor o ochrane základných práv a slobôd síce umožňuje zákonom regulovať a určiť obmedzenia výkonu volebného práva, na druhej strane Volebný zákon neprimeraným spôsobom povoľuje voľbu poštou iba vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky a v referende, pričom v ostatných prípadoch volieb nie je daná úprava takéhoto spôsobu voľby, t.j. voľby poštou. Súčasnú právnu úpravu volebného práva považujeme za „neprimeraný trest“ pre občanov Slovenskej republiky, ktorí sa či už dlhodobo alebo krátkodobo, resp. počas volebného dňa, zdržiavajú v zahraničí. Napriek tomu, že Slováci žijúci v zahraničí majú možnosť sa vrátiť na Slovensko počas priebehu volieb, väčšine z nich to spôsobuje nemalé finančné náklady spojené s pricestovaním na územie Slovenska. Vmoderných krajinách sa vsúčasnosti diskutuje ozavedení tzv. voľby cez internet. Respektíve, vniektorých krajinách, ako napríklad Estónsko alebo niektoré kantóny Švajčiarska, sú voľby cez internet bežnou súčasťou už nejakú dobu. V Estónsku boli zavedené voľby cez internet v roku 2005, kedy využilo túto možnosť voľby asi 1,9 % voličov. Avšak v posledných voľbách konaných v Estónsku bola účasť už viac ako 30 %. Podľa správy Benátskej komisie číslo CDL-AD (2011) 022 je povolená možnosť voľby poštou až v 21 členských krajinách (správa uvádza aj Slovensko, a to aj napriek nemožnosti voľby poštou v iných ako voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky a v referende).

Ako príklad tiež dávame do pozornosti riešenie, ktoré upravuje volebné právo pre občanov Malty, ktorí sa v čase volieb nachádzajú v zahraniční. Občanom Malty, ktorí žijú v zahraniční a chcú sa zúčastniť hlasovania v deň volieb, štát preplatí až 90% cestovných nákladov, ak prídu späť do krajiny a zúčastnia sa volebného procesu. Je to jeden z prostriedkov, ako dať šancu aj občanom žijúcim v zahraničí zúčastniť sa volieb, ktorí by z dôvodu zvýšených cestovných nákladov nemohli prísť do krajiny v deň konania volieb.

Celkovo je potrebné upozorniť najmä na zamestnancov a iných pracovníkov zastupiteľských úradov a občanov na iných diplomatických misiách alebo vojakov, ktorí sú na zahraničnej misii. V tomto prípade hovoríme o absolútnej nemožnosti výkonu volebného práva zo zahraničia, keďže ich pracovnoprávne, služobné, či iné obdobné vzťahy nedovoľujú odísť z ich pozície a hlasovať vo voľbách osobne.

Žijeme v globalizovanom svete. Slovenská republika je členom Európskej únie a súčasťou Schengenského priestoru, ktorý občanom Európskej únie garantuje voľný pohyb v rámci Schengenského priestoru. V dôsledku zmien, ktoré nastali v spoločnosti za posledných 20 rokov, mnoho Slovákov žije, pracuje, študuje alebo sa z iného dôvodu dlhodobo alebo krátkodobo zdržiava v zahraničí. Je pravdepodobné, že tento trend bude naďalej pokračovať a obyvateľstvo Európskej únie bude migrovať z jednej európskej krajiny do druhej. Sloboda pohybu v rámci krajín Európskej únie je jedným zo základných práv v Európskej únii, ktorú využíva aj početné množstvo Slovákov. Napriek tomu, že žijú v zahraničí, nestrácajú väzby na Slovensko a mnoho z nich sa zaujíma o politické, spoločenské či kultúrne dianie na Slovensku. Naďalej zostávajú občanmi Slovenskej republiky, ktorým Ústava Slovenskej republiky garantuje rovnaké práva ako občanom, ktorí žijú doma. Za prekážku vo výkone volebného práva považujeme nemožnosť spôsobu voľby poštou vo voľbách do Európskeho parlamentu, vo voľbách prezidenta Slovenskej republiky, vo voľbách do orgánov územnej samosprávy. Tak isto ako iné právne predpisy, aj Volebný zákon by mal reflektovať modernizáciu a tiež evolúciu modernej európskej spoločnosti.

Parlamentné zhromaždenie Rady Európy prijalo dňa 24. júna 2005 dokument s názvom „Zrušenie obmedzení vo výkone volebného práva“. Rada Európy sa okrem iného zhodla na nasledujúcich tézach:

  1. V súlade so stanoviskom Európskej komisie pre demokraciu prostredníctvom práva (Benátska komisia) prijatého v decembri 2004, vyzýva členské štáty a pozorovateľské štáty Rady Európy, aby prehodnotili všetky existujúce obmedzenia vo výkone volebného práva a zrušili všetky tie, ktoré už nie sú nevyhnutné a primerané na dosiahnutie legitímneho cieľa.
  2. Parlamentné zhromaždenie sa domnieva, že spravidla by prioritou malo byť poskytovanie účinných, slobodných a rovnocenných volebných práv čo najvyššiemu počtu občanov bez ohľadu na ich etnický pôvod, zdravie, postavenie v armáde alebo bez ohľadu na register trestov. Náležitá pozornosť by sa mala venovať hlasovaciemu právu občanov žijúcich v zahraničí.
  3. V súlade s rozhodovacou činnosťou ESĽP, akékoľvek obmedzovanie volebných práv musí byť podložené a stanovené zákonom, sledujúc legitímny cieľ a nesmie byť svojvoľné alebo neprimerané.
  4. Vzhľadomnadôležitosťvolebnéhoprávavdemokratickejspoločnostibyčlenskéštáty Rady Európy mali umožniť svojim občanom žijúcim v zahraničí hlasovať počas národných volieb so zreteľom na zložitosť rôznych volebných systémov. Mali by prijať vhodné opatrenia, aby čo najviac uľahčili uplatňovanie volebného práva, a to najmä zvážením voľby na diaľku (prostredníctvom pošty), konzulárneho alebo elektronického hlasovania v súlade s Odporúčaním Rec (2004) 11 Výboru ministrov členských štátov pre právne, prevádzkové a technické normy ohľadne elektronického hlasovania. Členské štáty by na tento účel mali navzájom spolupracovať a zdržať sa zbytočných prekážok v ceste efektívneho uplatňovania volebných práv cudzincov, ktorí majú bydlisko na ich území.

Benátska komisia ako poradný orgán Rady Európy pre otázky ústavného práva prijala na svojom 52. zasadnutí v dňoch 18.-19. októbra 2002 pod číslom CDL-AD (2002) 23 Volebný kódex pod číslom 190/2002 (ďalej len „Volebný kódex“), ktorý obsahuje základné zásady upravujúce voľby a dôvodovú správu. V bode 1.1. pod nadpisom „Pravidlo a výnimky všeobecného volebného práva“ sa konštatuje, že všeobecné právo znamená v princípe, že každý človek má právo voliť a byť volený. Na druhej strane však môžu a musia byť stanovené niektoré podmienky, a to:

a) podmienka veku
b) podmienka štátnej príslušnosti
c) podmienka trvalého pobytu
d) vylúčenie z volebného práva a práva byť volený.

Z práva voliť a byť volený môže byť síce osoba vylúčená, avšak takéto vylúčenie musí podliehať nasledujúcim kumulatívnym podmienkam: – primeranosti; vylúčenie z pasívneho volebného práva môže byť dôvodné vo viacerých prípadoch ako vylúčenie z aktívneho volebného práva, – vylúčenie musí byť odôvodnené zbavením spôsobilosti v súvislosti s duševným zdravím alebo trestným odsúdením za ťažký zločin, – okrem toho musí byť vylúčenie z politických práv alebo zbavenie spôsobilosti na základe duševnej choroby vyslovené priamo v osobitnom rozhodnutí súdu. Dôvodová správa k bodu 1.1. Volebného kódexu uvádza, že všeobecné volebné právo zahŕňa tak právo aktívne (právo voliť), ako aj pasívne (zvoliteľnosť). Benátska komisia teda konkrétne formulovala tri podmienky, ktorými možno obmedziť volebné právo (aktívne i pasívne), a to minimálny vek, štátnu príslušnosť a trvalý pobyt [bod 1.1. písm. a) až c) Volebného kódexu]. K bodu 1.1. písm. d) Volebného kódexu Benátska komisia zdôrazňuje, že môže dôjsť k absolútnemu vylúčeniu z práva voliť alebo byť volený aj na základe iných podmienok. Takéto vylúčenie však podlieha obvyklým podmienkam pre obmedzenie základných práv, tzn. predovšetkým musí takéto vylúčenie:

  1. byť zakotvené v zákone;
  2. zohľadňovať princíp primeranosti;
  3. byťodôvodnenéodsudzujúcimrozsudkomzaťažkýzločinalebozbaveniespôsobilostiv súvislosti s duševným zdravím.

Absolútne vylúčenie politických práv musí byť vyslovené samostatným súdnym rozhodnutím. Benátska komisia výslovne podnecuje členské štáty, aby povolili ich občanom žijúcim v zahraničí participovať na volebnom procese v čo najširšom možnom rozsahu. V bode 3.2. Volebného kódexu sa upriamuje pozornosť na princíp slobodnej voľby. Sloboda voličov vyjadriť svoje želania a boj proti volebným podvodom by mal byť zabezpečený nasledovne:

  1. volebný proces musí byť jednoduchý;
  2. voliči by mali mať vždy možnosť voliť vo volebných miestnostiach. Ostatné spôsobyvoľby by mali byť povolené pod nasledujúcimi podmienkami:
    • poštové hlasovanie by malo byť povolené len vtedy, keď je poštová službabezpečná a spoľahlivá; právo voliť prostredníctvom poštových hlasov môže byť obmedzené na ľudí, ktorí sú v nemocnici alebo vo väznení, alebo osoby so zníženou pohyblivosťou alebo na voličov s bydliskom v zahraničí;
    • elektronické hlasovanie by sa malo používať iba vtedy, ak je to bezpečné a spoľahlivé; predovšetkým by voliči mali mať možnosť získať potvrdenie o ich hlasovaní a v prípade potreby ho opraviť, pričom sa bude rešpektovať tajné hlasovanie; systém musí byť transparentný.Následne prijala Benátska komisia na svojom 87. zasadnutí v dňoch 17.-18. júna 2011 pod číslom CDL-AD (2011) 022 Správu o hlasovaní mimo krajiny, pod číslom 580/2010, ktorý stanovuje právne ustanovenia týkajúce sa hlasovania mimo krajiny. Na začiatku dokumentu sa konštatuje, že hlasovanie vo voľbách na diaľku je komplexným problémom. Vo všeobecnosti existujú tri kategórie občanov v zahraničí: po prvé, občania štátu môžu byť v deň volieb v zahraničí z obchodných alebo osobných dôvodov; po druhé, existujú občania, ktorí na akademické alebo zamestnanecké účely trávia určitý a dočasný čas v inej krajine, kde majú bydlisko na dané obdobie a napokon tretia kategória zahŕňa občanov, ktorí majú dlhší čas pobyt v cudzine, a tiež môžu mať niekedy dvojitú štátnu príslušnosť a ktorí sa v hostiteľskej krajine usadia trvalo.ESĽP zdôrazňuje, že zmluvné štáty garantujú svojim občanom slobodné a demokratické voľby. Právo na slobodné voľby označuje za základný princíp skutočne demokratických politických režimov a ochrane slobodných volieb priznáva veľkú dôležitosť, a to aj napriek tomu, že sa občanom nepriznáva nelimitované volebné právo. Súd pripomína, že aktívne volebné právo užíva vyšší stupeň ochrany ako právo pasívne. Podľa rozsudku Veľkej komory v konaní Hirst je možnosť aktívne sa zúčastniť volebného procesu právo a nie privilégium. … Podľa názoru súdu nesmú uložené podmienky mariť slobodu prejavu ľudu pri výbere zákonodarného zboru, inými slovami, nesmú ísť proti záujmu o zachovanie integrity a účinnosti volebného procesu zameraného na zistenie vôle ľudu prostredníctvom všeobecného volebného práva. Akýkoľvek odklon od princípu všeobecného volebného práva predstavuje

riziko podkopania demokratickej validity takto zvoleného zákonodarného zboru a zákonov, ktoré vyhlasuje. Vyňatie akejkoľvek skupiny alebo kategórie všeobecnej populácie z volebného práva musí byť v súlade so základnými cieľmi čl. 3 Dodatkového protokolu.2

Z judikatúry ESĽP pre slobodné voľby vyplýva ako podstata základných politických práv aktívne a pasívne volebné právo. Súd zdôrazňuje, že všetky zmluvné strany musia garantovať svojim občanom slobodné a demokratické voľby. Súd v mnohých rozhodnutiach uvádza, že aktívne volebné právo užíva vyšší stupeň ochrany ako pasívne volebné právo.

Uskutočnenie demokratických volieb, a teda samotná existencia demokracie, je nemožná bez rešpektovania ľudských práv, najmä slobody prejavu, tlače, slobody zhromažďovania a združovania sa na politické účely vrátane zakladania politických strán. Rešpektovanie týchto slobôd je nevyhnutné najmä počas volebných kampaní. Obmedzenia týchto základných práv musia byť v súlade s Európskym dohovorom o ľudských právach a vo všeobecnosti s požiadavkou, že majú právny základ, sú vo všeobecnom záujme a rešpektujú zásadu proporcionality.

Autor komentáru k Ústave Slovenskej republiky uvádza:

„Paradox volebného práva spočívajúci v tom, že jednotlivci bez vlastnej biologickej budúcnosti rozhodujú o budúcnosti spoločnosti sa zosilňuje klesajúcim záujmom mladej generácie o uplatnenie volebného práva. Za prostriedok vyjdenia v ústrety vyššej volebnej angažovanosti mladej generácie sa pokladá elektronické uplatnenie volebného práva, umožnenie účasti vo voľbách na diaľku, bez nevyhnutnosti vyhľadať volebnú miestnosť a tam hlasovať.“3

Na základe vyššie uvedeného by sme chceli poukázať na volebnú účasť v posledných niekoľkých voľbách uskutočnených na Slovensku:

  1. Voľbydoorgánovsamosprávyobcívroku2018-48,67%4
  2. VoľbydoNárodnejradySlovenskejRepublikyvroku2016–59,82%5
  3. VoľbydoEurópskehoparlamentuvroku2014–13,05%6
  4. Voľby do orgánov samosprávnych krajov v roku 2017 – 29,95 %7
  5. Voľby prezidenta slovenskej republiky 2014, prvé kolo – 43,40 %8

Cieľom zavedenia voľby poštou je taktiež posilnenie zastupiteľského princípu v modernej demokratickej spoločnosti, ako aj posilnenie miery volebnej účasti na úrovni komunálnych volieb, volieb do samosprávnych krajov, prvého kola prezidentských volieb a volieb do Európskeho parlamentu. Máme za to, že v demokratickej spoločnosti je nevyhnutné hľadať možnosti a prostriedky, ktoré by zjednodušili proces volieb, čo by malo za následok zvyšovanie volebnej účasti voličov. Jedným z týchto krokov by bolo umožnenie voľby poštou pre občanov Slovenskej republiky, ktorí sú v čase konania volieb v zahraniční. Ako vidíme zo štatistiky vyššie, účasť vo Voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky prevyšuje ostatné volebné účasti a jedným z dôvodov je aj možnosť voliť poštou zo zahraničia. Z daného dôvodu považujeme toto právo občanov ako prospešné a stimulujúce volebnú účasť, ktorá je napr. vo voľbách do Európskeho parlamentu najnižšia zo všetkých členských krajín Európskej únie. Slovenská republika bola počas posledných volieb do Európskeho parlamentu jednou zo 4 členských krajín EÚ, ktoré neumožňujú svojim občanom voliť zo zahraničia. Okrem SR je to ČR, Írsko, Malta.9

Chceli by sme tiež poukázať na počet vrátených obálok s hlasovacími lístkami zo zahraničia vo Voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky10:

Ako vidieť z uvedených čísiel v tabuľke, účasť voličov zo zahraničia narástla od roku 2006 o viac ako 4 – násobok (!) a podiel hlasov zo zahraničia na celkovom počte hlasov rastie. Je tiež vidieť, že od zavedenia voľby poštou má tento spôsob hlasovania rastúcu tendenciu bez ohľadu na stagnujúcu účasť vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky. V posledných voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky v roku 2017 prišlo zo zahraničia cca 17.000 hlasov.11 V posledných voľbách do Európskeho parlamentu v roku 2014 mohol byť zvolený kandidát s asi 30.000 hlasmi.12 Váha hlasov zo zahraničia by mohla byť zásadná najmä pri nízkej volebnej účasti vo voľbách.

Návrh novely Volebného zákona, ktorý by umožňoval voľbu poštou vo voľbách uvedených vyššie, bol už niekoľkokrát predložený na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky v rôznych formách. Napriek tomu, že podľa vyjadrení poslancov Národnej rady Slovenskej republiky je väčšina otvorená tomuto návrhu, nikdy neprišlo poslancami k schváleniu novely Volebného zákona. Uvedenou novelou by sa odstránila diskriminácia voličov, ktorí nemajú možnosť voliť svojich zástupcov do orgánov samosprávy obcí, samosprávnych krajov, zástupcov do Európskeho parlamentu alebo prezidenta Slovenskej republiky.

Na druhej strane, stúpajúca tendencia záujmu o voľby do Národnej rady Slovenskej republiky zo zahraničia je dobrým príkladom, že umožnenie voľby poštou zo zahraničia by bolo prijaté s pozitívnou odozvou medzi mnohými občanmi Slovenskej republiky trvalo alebo prechodne žijúcimi mimo územia Slovenska, či medzi občanmi nenachádzajúcimi sa na území Slovenska v deň konania volieb.

Podľa článku 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky:

„Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky.“

„Pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“

Celková účasť v %

Počet vrátených obálok z cudziny v %

2006

54,67

0,14

2010

58,83

0,22

2012

59,11

0,27

2016

59,82

0,65

V nadväznosti na citované články Ústavy Slovenskej republiky, Volebný zákon používa pri analogických alebo rovnakých situáciách, t.j. typy volieb konaných na území Slovenskej republiky odlišný prístup, pričom diskriminuje skupinu voličov, ktorí by chceli voliť poštou zo zahraničia aj v iných voľbách a nie len vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky alebo v referende. Zákonné obmedzenia základných práv a slobôd musia mať podstatu a zmysel. V danom prípade zákonodarca neuviedol žiadny objektívny dôvod alebo podstatu tohto obmedzenia aplikujúceho sa na voľby do orgánov samosprávnych krajov, orgánov obce, Európskeho parlamentu alebo volieb prezidenta Slovenskej republiky. Zákonodarca si určil, že voľba poštou je povolená iba do volieb do Národnej rady Slovenskej republiky a v referende, pričom ignoruje volebné práva a diskriminuje občanov nachádzajúcich sa mimo Slovenska počas konania ostatných volieb. Máme za to, že takéto obmedzenie spôsobuje prekážky vo výkone volebného práva pre týchto občanov, pričom toto obmedzenie nemá objektívne a rozumné ospravedlnenie, a nesleduje legitímny cieľ.

Podľa nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 6/2008 z 11. februára 2009:

„Opierajúc sa o právne názory ESĽP a aplikujúc ich na právny poriadok Slovenskej republiky vychádzal aj ústavný súd zo všeobecnej zásady, že volebné právo ustanovené v čl. 30 ods. 1, 3 a 4 ústavy je obmedziteľné za podmienok ustanovených v čl. 13 ods. 2, 3 a 4 ústavy, rovnako ako iné ústavou garantované práva. V demokratickom štáte, kde je volebné právo všeobecné, musí pre každé jedno obmedzenie a zvlášť pre čo i len dočasné odňatie možnosti jeho výkonu existovať a byť deklarovaný legitímny cieľ spočívajúci v dôležitom verejnom záujme. Na takéto odňatie volebného práva sa vzťahuje zásada proporcionality. Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Hirst v. Spojené kráľovstvo (bod 62) spojil volebné právo so záujmom človeka na živote spoločenstva, na správe ktorého sa prostredníctvom volieb podieľa.“

…“v demokratickom a právnom štáte je neprípustné, aby bola akokoľvek veľká skupina občanov alebo čo i len občan bez vážneho verejného záujmu vylúčená z volieb a zároveň jej bolo odopreté na určitú dobu vykonávať jedno z jej ústavou garantovaných práv, ak k takému opatreniu neexistuje legitímny cieľ a súčasne nie sú s jeho prípadným odstránením ohrozené iné dôležité verejné záujmy.“

Chceli by sme tiež poukázať na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky PL. ÚS 15/98 z18.03.1999 atiež na názor generálneho prokurátora ohľadne konceptu rovného a všeobecného volebného práva, v podaní k rozhodnutiu Ústavného súdu PL. ÚS 2/2016-108: „Namietaná právna úprava porušuje právo na prístup k voľbám niektorých skupín občanov Slovenskej republiky, a to bez toho, aby spĺňala limity obmedzenia základných práv a slobôd ustanovené v čl. 13 ods. 3 a 4 ústavy, čo je nesporným zásahom do ich základného politického práva voliť. Zákonodarca má nespochybniteľné právo a povinnosť formovať volebnú politiku štátu, toto jeho právo však nie je absolútne. V rámci svojej normotvornej činnosti je významne limitovaný, a to práve obsahom základného politického práva – práva voliť. Národná rada má povinnosť zaistiť súlad právnej úpravy s ľudskými právami tak, ako sú vymedzené v záväzných vnútroštátnych a medzinárodných prameňoch práva.“

Podľa Nálezu Ústavného súdu PL. ÚS 29/95 z 29.11.1995:

„Ústava v čl. 1 ods. 1 obsahuje princíp, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Pre dodržanie tohto ustanovenia ústavy nestačí, aby konanie štátne orgánu voči iným osobám ustanovil zákon. Tento zákon musí vo svojej úprave rešpektovať medze ústavy, teda aj čl. 13. ods. 4 ústavy, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel a takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ.“

Je nespochybniteľné, že každý právny štát je charakterizovaný dodržiavaním všeobecných zásad, medzi ktoré patrí „inter alia“ aj dodržiavanie základných práv, slobôd a tiež princíp proporcionality. Z ustanovenia článku 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je zrejmé, že v demokratickom a právnom štáte pochádza štátna moc od občanov. Dané ustanovenie neuvádza, že štátna moc pochádza len od občanov zdržiavajúcich sa v deň konania volieb na území Slovenska a všetci ostatní občania Slovenskej republiky nemôžu participovať na volebnom procese. Ak je teda niektorým občanom, a v tomto prípade veľkej skupine občanov Slovenskej republiky, ktorí sa v čase konania volieb zdržiavajú v zahraničí, neoprávnene odňaté, resp. obmedzené aktívne volebné právo, máme zato, že dochádza k porušovaniu článku 2 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Stabilita zákonov je taktiež rozhodujúca pre dôveryhodnosť volebného procesu, ktorá je sama o sebe dôležitá pre upevnenie demokracie. Pravidlá, ktoré sa často menia, a najmä komplikované pravidlá, môžu zneistiť voličov. Predovšetkým voliči môžu správne alebo nesprávne skonštatovať, že Volebný zákon je jednoducho nástroj v rukách mocných a že ich vlastné hlasy majú malú váhu pri rozhodovaní o výsledkoch volieb. Z daného dôvodu oceňujeme, že slovenský Volebný zákon upravuje celkom prehľadne všetky druhy volieb a referenda, ktoré sa konajú na území Slovenska. Konkrétne je určite prínosom, že voliči môžu voliť prostredníctvom pošty vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky. Na druhej strane nie je zrejmé, z akého dôvodu dochádza k obmedzovaniu výkonu volebného práva vo všetkých ostatných voľbách pre Slovákov, ktorí sú v čase konania mimo územia Slovenskej republiky, a to nemožnosťou voliť prostredníctvom pošty.

Podľa názoru Ústavného súdu Slovenskej republiky:

„Jedným z definičných princípov právneho štátu je právna istota. Požiadavkou právnej istoty je, aby zákony v právnom štáte boli pochopené dostatočne a aby umožňovali ich adresátom urobiť si aspoň predstavu o svojej právnej situácii. Nejasnosť, viacvýznamovosť a vágnosť pojmu … vytvára stav právnej neistoty, čím sa dostáva do rozporu s čl. 1 ústavy. … Požiadavka, aby všeobecne záväzné právne predpisy spĺňali kritériá zrozumiteľnosti, a to osobitne vtedy, ak sa nimi zakazujú určité formy správania sa, predstavuje významný faktor eliminovania možnosti ich svojvoľného, účelového, nejednotného alebo iného nežiadúceho vykladania a uplatňovania príslušnými orgánmi verejnej moci (právny predpis má presne definovať správanie sa príslušných subjektov, ktoré chce obmedziť).“13

Ustanovenia Volebného zákona porušujú princíp právnej istoty vo viacerých smeroch. Na jednej strane podľa § 57 ods. 2 a 3 Volebného zákona je povolená voľba poštou vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky a v referende, ale je nepriamo vylúčená, t.j. nie je povolená vo všetkých ostatných voľbách. Navrhovateľ má za to, že tak ako v druhej časti Volebného zákona: Voľby do Národnej rady Slovenskej republiky § 57 odsek 2 je ustanovené „Volič môže voliť mimo územia Slovenskej republiky poštou“ je potrebné rovnaké právo doplniť aj do ostatných častí Volebného zákona upravujúcich konkrétne: tretia časť – voľby do Európskeho parlamentu, štvrtá časť – voľby prezidenta Slovenskej republiky, piata časť – ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta, šiesta časť – voľby do orgánov samosprávnych krajov, siedma časť – voľby do orgánov samosprávy obce, ako jeden zo spôsobov voľby pre voličov mimo územia Slovenskej republiky, voľby poštou.

Okrem vyššie uvedeného nesúladu Volebného zákona s článkom 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, máme zato, že Volebný zákon v uvedených častiach nie je v súlade taktiež so zásadou zákazu diskriminácie, ktorý vyplýva z článku 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Zákony, v našom prípade Volebný zákon, by nemal dávať priestor pre odlišný postup v druhovo rovnakých prípadoch, ale má obsahovať len také ustanovenia, ktoré sa vzťahujú rovnako na prípady, ktoré sú druhovo rovnaké, ako to konštatoval aj Ústavný súd Slovenskej republiky: „Ústavná norma, podľa ktorej „zákonné obmedzenia ústavných práv a slobôd musia platiť rovnako pre všetky prípady, ktoré spĺňajú ustanovené podmienky“, zaväzuje zákonodarcu na jej rešpektovanie pri prijímaní zákona a ďalej všetky subjekty verejnej správy, aby v rámci svojej rozhodovacej, resp. aplikačnej praxe dôsledne postupovali v súlade s ňou. Preto zákon môže obsahovať iba také obmedzenia, ktoré sa rovnako vzťahujú na všetky individuálne (konkrétne) prípady, ktoré sú druhovo rovnaké.“14

Ústavný súd Slovenskej republiky už konštatoval, že „Článok 12 ods. 2 ústavy zabezpečuje univerzálnosť rovnosti v základných právach a slobodách všetkých, a to bez ohľadu na odlišnosti spočívajúce v ich osobe a postavení. Odlišnosti, ktoré ústava vo vzťahu k zachovaniu rovnosti v základných právach a slobodách akceptuje, sa týkajú pohlavia, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia, ktoré je potrebné v konkrétnom prípade rešpektovať v snahe neporušiť princíp univerzálnosti rovnosti. Jednotlivé skutočnosti, ktoré môžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí sú preto upravené v ústave príkladmo a dávajú priestor na to, aby nikto nemohol byť z týchto dôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný. … Ustanovenie čl. 12 ods. 2 ústavy je označované aj ako ustanovenie upravujúce zákaz diskriminácie a na druhej strane zákaz zvýhodňovania v konkrétnom základnom práve a slobode každého, komu toto právo náleží.“15.

Článok 12 ods. 1 ustanovuje zásadu rovnosti ľudí v dôstojnosti a v právach – teda priznáva rovnaké práva všetkým ľudským bytostiam.

Článok 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky zabezpečuje univerzálnosť a rovnosť v základných právach a slobodách všetkých, a to bez ohľadu na odlišnosti spočívajúce v ich osobe a postavení. Odlišnosti, ktoré Ústava Slovenskej republiky vo vzťahu k zachovaniu rovnosti v základných právach a slobodách akceptuje, sa týkajú pohlavia, farby pleti, jazyka, viery a náboženstva, politického či iného zmýšľania, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia, ktoré je potrebné v konkrétnom prípade rešpektovať v snahe neporušiť princíp univerzálnosti rovnosti. Jednotlivé skutočnosti, ktoré môžu byť dôvodom prirodzenej nerovnosti ľudí sú preto upravené v Ústave Slovenskej republiky exemplifikatívne (príkladmo) a dávajú priestor na to, aby nikto nemohol byť z týchto dôvodov poškodzovaný, zvýhodňovaný alebo znevýhodňovaný.

V nadväznosti na Volebný zákon, ktorý rieši analogické situácie odchýlnym spôsobom, by sme chceli poukázať na nález Ústavného súdu: „Za diskriminačnú úpravu však možno považovať takú úpravu … ktorá rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom takýto postup zákonodarca nemôže alebo ani nevie rozumne odôvodniť legitímnym cieľom a tým, že tento cieľ sa musí dosahovať práve zvoleným legislatívnym riešením“16. Na základe testu proporcionality môže štát ospravedlniť diskrimináciu, avšak len rozumnými a objektívnymi dôvodmi. Ospravedlniť diskrimináciu je možné len za predpokladu, že použité prostriedky sú primerané danému cieľu.

Zrejme najstarším prípadom, ktorý ESĽP v oblasti diskriminácie rozhodoval, je tzv. Belgický jazykový prípad, rozsudok ESĽP zo dňa 23. júla 1968. V tomto prípade sa ESĽP zaoberal prípadom detí, ktorých rodným jazykom bol francúzsky jazyk, ale spolu s rodičmi mali pobyt v holandsky hovoriacom regióne a nebola im umožnená v škole výuka v ich rodnom jazyku. ESĽP rozhodol, že v tomto ohľade došlo k porušeniu článku 14 Dohovoru spolu s článkom 2 Protokolu č. 1 k Dohovoru, pretože len týmto určitým deťom bolo na základe pobytu ich rodičov bránené v prístupe k francúzsky hovoriacom školám, zatiaľ čo v opačných prípadoch (holandsky hovoriace vo francúzskom regióne) k takémuto obmedzeniu nedochádzalo.

ESĽP ďalej objasnil, že princíp rovnakého zaobchádzania je porušený, ak odlišné zaobchádzanie nemá objektívne a rozumné ospravedlnenie, nesleduje legitímny cieľ a neexistuje rozumný vzťah proporcionality medzi prostriedkami a cieľom, ktorý má byť realizovaný. Právny záver z uvedeného rozsudku je potrebné aplikovať na namietaný nesúlad Volebného zákona s Ústavnou Slovenskej republiky. Volebný zákon používa pri analogických alebo rovnakých situáciách, t.j. voľbách konaných na území Slovenskej republiky, odlišný prístup, pričom diskriminuje skupinu voličov, ktorí by chceli voliť poštou zo zahraničia aj v iných voľbách a nie len vo voľbách do Národnej rady Slovenskej republiky alebo v referende. Pre daný postup v druhovo rovnakej veci neexistuje žiadny legitímny cieľ, ktorým by zákonodarca rozumnými a objektívnymi dôvodmi zdôvodnil uvedenú diskrimináciu. Je priam nevyhnutné aby sa odstraňovali prekážky pri výkone volebného práva a aby sa legislatívnou cestou umožnilo vykonať volebné právo čo najširšiemu počtu občanov.

Ustanovenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je označované aj ako ustanovenie upravujúce zákaz diskriminácie a na druhej strane zákaz zvýhodňovania v konkrétnom základnom práve a slobode každého, komu toto právo náleží.

Diskriminácia znamená poškodzovanie alebo znevýhodňovanie, prípadne preferencia (zvýhodňovanie). Na jednej strane vnímame možnosť voliť zo zahraničia poštou ako zvýhodňovanie voličov, ktorí volia svojich zástupcov do Národnej rady Slovenskej republiky, ale na druhej strane sú voliči, ktorí sú v znevýhodnenej pozícii, pretože svojich zástupcov do Európskeho parlamentu alebo do orgánov samosprávy voliť zo zahraničia prostredníctvom pošty nemôžu.

Na základe uvedeného v tomto návrhu považujeme vymenované časti Volebného zákona za protiústavné. Volebný zákon umožňuje voliť poštou zo zahraničia do volieb do Národnej Rady Slovenskej republiky a v referende, avšak neumožňuje voliť v ostatných voľbách občanom Slovenskej republiky zdržujúcim sa v zahraničí počas konania volieb. Tento zásah do občianskych apolitických práv občanov považujeme za neprimeraný, svojvoľný a neodôvodnený. Nie je žiadnym spôsobom podložený a odôvodnený zákonom a nesleduje legitímny cieľ. V druhovo rovnakej veci zákonodarca preukázateľne postupoval rozličným spôsobom, pričom nemá pre takéto rozlišovanie legitímny cieľ a dôvody.

III.Nález

Na základe vyššie uvedeného právneho stavu navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky prijal tento

nález

Ustanovenia Volebného zákona v tretej časti – Voľby do Európskeho parlamentu, v štvrtej časti – Voľby prezidenta Slovenskej republiky, v piatej časti – Ľudové hlasovanie o odvolaní prezidenta, v šiestej časti – Voľby do orgánov samosprávnych krajov, v siedmej časti – Voľby do orgánov samosprávy obcí nie sú v súlade s článkom 30 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, článkom 12 ods. 2, článkom 13 ods. 3 a 4 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 3 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a článku 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Ustanovenia Volebného zákona sú podľa názoru navrhovateľa v rozpore s princípom všeobecného volebného práva, výkonu volebných práv občanmi Slovenskej republiky nenachádzajúcimi sa v čase konania volieb na území Slovenskej republiky, v rozpore s princípom právnej istoty a tiež porušujú ústavné princípy zákazu diskriminácie.

Ustanovenia Volebného zákona podľa názoru navrhovateľa znevýhodňuje občanov Slovenskej republiky, ktorí sa počas volieb nachádzajú mimo územia Slovenskej republiky pri prístupe k základným právam a slobodám, a najmä k právu zúčastňovať sa na správe verejných vecí priamo alebo slobodnou voľbou svojich zástupcov.

V Bratislave, dňa _______________
______________________________

Stentors advokátska kancelária s.r.o.

Mgr. Vladimír Kordoš, LL.M. Konateľ a advokát

 

____________________________________________

Poznámky:

1 Ján Drgonec, Ústava Slovenskej republiky, vydavateľstvo C. H. Beck, Bratislava, ISIN: 9788089603398, rok vydania: 2015, strana 717

2 Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. Zn. PL. ÚS 5/2016-19, zo dňa 20.04.2016 3 Ján Drgonec, Ústava Slovenskej republiky, vydavateľstvo C. H. Beck, rok vydania: 2015, ISIN: 9788089603398, strana 720

4 http://volbysr.sk/sk/data01.html

5 Výsledky hlasovania vo voľbách do Národnej rady Slovenskej Republiky 2016, Štatistický úrad Slovenskej republiky, Číslo: 500-0013/2016

6 http://volby.statistics.sk/ep/ep2014/EP-dv/Tabulka1_sk.html

7 http://volby.statistics.sk/osk/osk2017/sk/data01.html

8 http://volby.statistics.sk/prez/prez2014/Prezident-dv/Tabulka1_sk.html

9 European Parliamentary Research Service, http://www.europarl.europa.eu/eplibrary/InfoGraphic- 2014-European-elections-national-rules.pdf

10 http://volby.statistics.sk/

11 http://volby.statistics.sk/nrsr/nrsr2016/sk/data01.html

12 http://volby.statistics.sk/ep/ep2014/EP-dv/Tabulka3_sk.html

13 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 19/98, publikovaný v Zbierke zákonov Slovenskej republiky pod č. 318/1998 Z. z. dňa 23. 10. 1998

14 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 36/95 z 3. apríla 1996, uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, pod č. 131/1996

15 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 37/1995 z 12. septembra 1996, uverejnený v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, pod č. 286/1996

16 Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. Zn. PL. ÚS 21/2000 z 15. novembra 2000